Všetko je raz po prvýkrát

Milý čitateľ,

posledné dva dni z týždňového výletu na Severnom ostrove Nového Zélandu sa niesli v znamení oddychu a pomalého približovania sa k aucklandskému letisku, kde som mala odovzdať Kiwi.

Po náročnom programe minulých dní som si zvolila návštevu Národného akvária v mestečku Napier, ktoré je vzdialené od Taupa asi dve hodiny cesty. Prechádzala som cez pomerne rozsiahle hory Kaweka forest park. Cestou tam sa mi stratil signál na mobile, úplne vypadlo rádio, proste hlucho. Cestou späť všetko fungovalo ako malo. Záhada. To len tak na okraj. Sú tu proste miesta, kde je človek komplet mimo akéhokoľvek signálu.

Povedzme si pár slov o novozélandskej doprave. Po prvé: mali by sme pomenovať veci správnym menom. Keďže sa tu jazdí vľavo, nemalo by sa to volať doprava, ale doľava. Veď zamyslime sa logicky. Takže, novozélandská doľava je veľmi priateľská. Za celý čas som nepočula jedno zatrúbenie, všetci sú strašne ohľaduplní a ako keby fakt neboli v strese. Divní ľudia, však? Kto dnes nie je v strese je kouč, čo bol v strese, prekonal vyhorenie, a teraz radí druhým, ako nebyť v strese. A za príklad dáva samého seba. Alebo ľudia na xanaxe. Zvláštna sorta, títo novozélandskí šoféri.

Po druhé: cesty sú veľmi kvalitné. Aj som chcela urobiť z času na čas nejakú myšičku kvôli kráteru na ceste, keď mi bolo clivo za domovom, ale nebol dôvod. To je škandál! Prosto, dier na cestách niet. Cesty sú priebežne opravované a rozširované. Zhruba pol kilometra pred nejakým obmedzením je tabuľa, že vpredu je rýchlosť znížená napr. na 50 km/h. Potom je tabuľa, že rýchlosť je 50 km/h a všetci to dodržiavajú! Brutálne. Ak je potrebné zastaviť jeden pruh, chlapík tam stojí s takou tyčou s veľkým terčíkom. Na jednej strane je GO na druhej STOP. A podľa potreby ju otočí, aby autá šli alebo stáli. Mega džob. Celý deň stáť na pražiacom slnku a otáčať tyčkou.

Po tretie: Maximálna rýchlosť na bežnej ceste je 100 km/h, na diaľniciach s troma až štyrmi pruhmi je 110 km/h. Na hornatejších úsekoch alebo úsekoch s úzkou cestou je pomerne často urobený extra pruh pre pomalšie vozidlá, čo veľmi zrýchľuje cestovanie a znižuje riziko pri predbiehaní. Dokonca sa mi niekoľkokrát stalo, že sa pomalšie vozidlo predo mnou stiahlo ku krajnici a pustilo ma dopredu. Zaujímavé správanie. Okrem toho, pred každou zákrutou je tabuľa s vyznačením bezpečnej rýchlosti na jej prejazd. Nič nie je ponechané na náhodu a je zriadených množstvo prvkov na ceste, ktoré napomáhajú bezpečnej preprave.

Po štvrté: Parkovanie v mestečkách, ktoré som vo svojich blogoch spomínala, je väčšinou zadarmo, a to na neobmedzene dlhú dobu. Akurát v Taupo som sa vracala z obchodu k autu, a vidím policajtku stojacu pri Kiwi, a niečo si zapisuje. Hovorím si, no nazdar, pokuta za parkovanie jak vyšitá. Pani ma ukľudňujúco potľapkala po pleci, že sa nemám stresovať. V centre je jedna hodina parkovania zadarmo. Jak fajne.

Po piate: Nenormálne veľa kruhákov majú. Všade. A správne sa do kruháku dáva smerovka. Pokiaľ sa vychádza výjazdom jedna, čiže prvý vľavo, dáva sa smerovka doľava. Ak sa vychádza výjazdom tri, prípadne štyri, tak sa dáva hneď pri vjazde na kruháč smerovka vpravo a pri odbočení zasa smerovka vľavo, že teda nejdeš na okružnú jazdu kruháčom. A ak sa ide rovno, čiže obvykle výjazd dva, všimla som si, že málokto smerovku dal. Ja som dávala vždy, aby bolo jasno.

Takže celkovo hodnotím novozélandskú doľavu pozitívne, a pokiaľ si je človek vedomý, kde je pravá a ľavá strana, v pohode zvládne aj opačné šoférovanie, než u nás. Ach, tieto britské kolónie.

Akvárium v Napiere nie je veľké, ale je veľmi pekné. Nechýba vedecké oddelenie, kde vysvetľujú ako vzniká tsunami a čo treba robiť. Bohužiaľ, väčšinou už nikto nič nenarobí. Najlepšia rada: utekaj na kopec čo ti nohy stačia. Okrem rôznych rybičiek a morských potvoriek tu žije aj aligátor, písmenkové korytnačky, tučniačiky, tie také maličké, a samozrejme raje a žraloky, ktoré sa pozorujú v podmorskom tunely s pohyblivým chodníčkom. Veľmi príjemne strávené dve hodiny.

Napier je prímorské mestečko, s takou lenivou, takmer stredomorskou atmosférou. Ale pozor, je to už Tichý oceán. Vlny boli pomerne veľké a bohužiaľ som nemala viac čas zdržať sa. Čakala ma štvorhodinová cesta do Hamiltonu, kde som si rezervovala ubytko, pre zmenu na súkromí.

Čosi kamsi, asi po štyroch hodinách šoférovania a jednou malou zastávkou na pokochanie sa lesom, kde cikády „řvali jako krávy“, som šťastlivo dorazila do bungalovu pani Diany a jej muža (Neviem ako sa volá. Stretla som ho len cestou zo sprchy, v nočnej košeli. Ja som mala oblečenú nočnú košeľu, nie on). Rozľahlý dom s troma spálňami a krásnou obývačkou s veľkými sklenenými dverami do záhrady manželia prenajímajú turistom na krátkodobé prespanie. Veľmi milá pani. Úžasný kľud. Lepšie som si nemohla vybrať.

Na ďalší deň som sa skoro ráno vybrala pozrieť známu surferskú pláž Piha pri Aucklande a okolo poludnia som chcela odovzdať Kiwi do požičovne. Všetko išlo podľa plánu, keď tu zrazu na kľukatej kopcovitej ceste, asi 15 minút od pláže toto:

Šoférujem od svojich osemnástich rokov, ale toto sa mi veru ešte nestalo. Totálne roztrhať pneumatiku. Neveriacky som pozerala na to veľdielo. Aspoň keby som na to dupla alebo do niečoho narazila, skôr pochopím. No nič, volám do požičovne, že problém. Ani na to, že problémy na ceste rieši cestná služba Road Assistance, číslo na kľúči od auta. Ok, volám službu, že mám poškodené koleso, potrebujem niekoho, aby mi to vymenil. Nechcela som to riešiť vlastnoručne, aj keď som už pneumatiku na svojom aute menila. Toto auto mi ale nehovorí pani. Tak som slečne v asistenčke vysvetlila pomocou uja gugľa, že sa nachádzam na Scienic Road 464, Waiatarua, zaplatila som 165 NZD kreditkou a čakala som na záchranu. Vraj do hodiny príde.

Chlapík sa dovalil ani nie za desať minút, bol kurát v Pihe. No, mala som šťastie v nešťastí. Pneumatiku vymenil za päť minút, a dokonca ma presvedčil, že sa určite musím kuknúť na tú pláž Piha, keď som tak blízko. Druhá pneumatika mi už určite nepraskne, to by bola fakt smola. A dal mi radu, že keď pôjdem dole k pláži, mám si prepnúť automatiku na manuál, a brzdiť viac motorom ako brzdami, aby sa veľmi nezahriali. Oukej, tak som skúsila aj manuál. Dobrá rada stojí groš. Na pláži Piha som strávila presne tri minúty. Vlny boli impozantné a slnko pálilo o stošesť. A mňa tlačil čas. Na letisko to bola ešte hodina jazdy a musela som dotankovať plnú.

S prasknutou pneumatikou v kufri, dotankovanou plnou a vlastnou pochvalou za to, že som sa na začiatku poistila na komplet škody bez spoluúčasti (inak spolúčasť cca 400 NZD), som vrátila Kiwi do opatery spoločnosti Dollar Car Rental. Musím zrátať, koľko sme to tých kilometrov najazdili.

Zvyšok dňa som strávila v letiskovom hoteli oddychovaním, pozeraním telky a písaním blogu. A plánovaním kratučkého pobytu v Sydney, vzdialeného iba tri hodiny letu. Hlad som zahnala v miestnom McDonalde. Tiež tam majú tie otravné obrazovky na objednávanie. Zvládla som to na tretíkrát. Stále mi nechcelo akceptovať objednávku. Kde je ten ľudský kontakt, keď stojíš pred pracujúcim študentom, možno budúcim riaditeľom zemegule, a nevieš si vybrať z menu nad ním, lebo všetky burgre vyzerajú rovnako. Zaliala ma vlna nostalgie a s minerálkou z menu som sa dotrepala do izby. Skoro ráno ma čakalo lietadlo a možno nejaká špeci procedúra kvôli vírusu, čo aktuálne straší svet. Ktovie, čo bude.