V Niši je všade blízko

Milý čitateľ,

Po výdatnom spánku a jednoduchých vajcových raňajkách so silnou srbskou kávou som vyrazila do ulíc. Smer centrum. Vyzbrojená mapou z recepcie a naštartovaným orientačným zmyslom som vykročila do neznámeho mesta.

Čosi ale zlyhalo, lebo som sa po štvrťhodine chôdze ocitla medzi panelákmi, ba narazila som aj na malý miestny trh, kde sa predávalo hádam všetko. V stánočkoch, ale aj len tak, na chodníku. Hovorím si, nie je všetkým uliciam koniec, hádam sa len niekam dostanem. Tak som kráčala ďalej. A ako tak kráčam, čo vidím. Skull Tower, Čele Kula. Výborne, sem som chcela ísť zajtra, som tu dnes. Kúpim si lístok za 200 dinárov, cca 1,7€ a idem si pozrieť tú hrôzostrašnú architektúru.

Šiniem si to po mostíku k veži, keď ma zaujala dievčina bežiaca popri brehu malého, ale rezkého potôčika, čo kuká do vody. Kukám aj ja. A tam kabelka pláva ako ondatra. Bože, chúďa baba. Neotočila som sa chrbtom nešťastnici a hybaj pod najbližší strom papek hľadať. Utekám naspäť, a tu sa zrazu zjavil chalanisko bežiac popri mne, čosi povedal po srbsky. Pochopila som, že chce tú moju palicu a hybaj ho za kabelkou popri vode. Dobehol ju až pod mostom, kde sa prúd trochu ukľudnil a kabelku vytiahol. Tak tomu hovorím osud. Presne tu som mala v tejto chvíli byť, podať pomocnú palicu. To je aký pocit, keď zistíš, že si presne tam, kde máš byť. Neviem síce, ako dopadla táto story, fantázia beží naplno…možno sa nakoniec aj zoberú, ale bola som na seba hrdobec 🙂

A teraz k tej Lebkovej veži. Turci sa s nikým nehrali a keď porazili srbské povstanie proti nim v bitke pri Čegare neďaleko Nišu, turecký šéf sa rozhodol na výstrahu postaviť vežu z lebiek porazených Srbov. Hlavy z mŕtvol odrezal, stiahol z kože, lebky použil ako murivo a vypchaté hlavy poslal do Carihradu na znak víťazstva. V tomto kontexte mi príde naozaj zvláštne tvrdenie jedného vysokoškolského učiteľa, ktorého som stretla na univerzite v Manise, že Turci predsa patria do Európy, veď boli až pri Viedni. No fakt neviem.

Ďalšou zastávkou v tejto časti mesta bol ortodoxný kostol Crkva Sv. cara Konstantina a cárovnej Heleny. Umiestnený je uprostred sídliska v parku s krásnym oltárom s ikonami a inak veľmi striedmou výzdobou. Vo vnútri sa nemohlo fotiť, tak som len zapálila sviečky a pokochala sa atmosférou. Tesne, ako som vstúpila dnu, odišla odtiaľ nevesta so ženíchom a malým sprievodom. Veriaci sa trúsili do kostola celý čas, čo som tam bola. Modlili sa pri malých oltárikoch s ikonami svätých a dávali im milodary. Teraz si uvedomujem, že tam lavice, aké máme v katolíckych kostoloch, nie sú. Toto ma na cestovaní fascinuje, že vidím, akí sme všetci rovnakí fyziologicky a aké veľké rozdiely medzi nami sú, hoci vo viere a spôsoboch ako vieru praktikujeme.

Po duchovnom zážitku bolo treba myslieť aj na svoj žalúdok. Zastavila som sa v jednej nenápadnej reštaurácii Etno kafana porta. Skoro všetky reštaurácie sú tu kafana, slovník to prekladá ako kaviareň, ale mne to skôr pripomína tavernu. Pre zmenu som ochutnala čevapy, skoro ako naše čevapčiči, s veľkou porciou zeleninového šalátu a chlebom. Bolo to výborné, pivo Laško pomohlo s trávením a ja som ocenila elastický materiál mojich nohavíc. Brutálne veľké porcie tu dávajú. Cena 6€ aj s tringeltom. K tomu príjemný a ochotný mládenec čoby obsluhujúci čašník, jáj, pasia žiť.

Energiu som doplnila, tak som sa vybrala na druhú stranu mesta pozrieť jeho hlavnú dominantu, Nišskú pevnosť alebo ak chcete Tvrdavu. Spomínala som ju v predchádzajúcom blogu, tak len doplním, že sú tam pozostatky nielen tureckej historickej prítomnosti v Niši, ešte stále tam stojí turecká mešita Bali Beya, ale aj pozostatky rímskeho mesta Naissus. Toto miesto veru veľa pamätá. Z hradieb je pekný výhľad na mesto a pod hradbami sa krčí malý blší trh. Dnes už idylické miesto.

Počas prechádzky po pevnosti mi robil spoločnosť čierny havko. Vo všeobecnosti behá po vonku veľa psov, ktorí ako keby nemali majiteľov, ba videla som aj jednu početnú svorku, ale nejako to miestnym neprekáža. A evidentne ani psom neprekážajú ľudia. Iný kraj, iný pes.

Po prechádzke po pevnosti som mala v nohách odhadom tak deväť kilometrov chôdze, bol čas vrátiť sa do náručia pohodlnej postele v izbe. Čo viac dodať, jedna srpska kafa na hoteli a napodiv, o desiatej som spala ako batoľa.

Pekný deň za mnou.