Svet jaskynný a svet smradľavý

Milý čitateľ,

Po parádnych raňajkách v krásnom hoteli som sa vybrala do jaskynného sveta. Síce som sa trochu zostresovala, lebo som netrafila na prvýkrát vchod, ale usmernili ma a na druhý pokus som to dala. Lístok som si kúpila dopredu, veď nech nestojím v rade pri pokladni. Stáť v rade som nemusela, ale teta nevedela nájsť moje meno v systéme, tak som musela vyhľadať mail. Môj hlavný telefón, rozumej Huawei na Zélande nefunguje, vytiahla som záložný telefón Moto, ktorý fuguje, a kým som mail dohľadala, zmeškala som vstup do jaskyne.

 

„Žiadny stres, ďalší vstup je o 15 minút,“ hovorí tetuška v pokladni. „To je síce pekné,“ hovorím, „ibaže po prvej jaskyni mám zaplatený vstup do druhej jaskyne. Odporúčaný čas na presun je 30 minút, ja takto budem mať iba 15.“ Teta kukla na mňa, vytiahla mapu a pero a trpezlivo mi vysvetlila cestu. Autom cca 3 km, ale že sa mám z tejto prvej jaskyne, Waitomo Glowworm Cave, ponáhľať medzi prvými. Ok, veď trochu stresu ešte nikomu nezaškodilo.

Jaskyňa bola malá, ale úžasná. Na moju smolu sa nesmie v jaskyni fotiť. Má aj 18 metrov vysokú klenbu, kde sa poriadajú koncerty. Jedna pani nám aj zaspievala Happy new year. Bola z Číny. Dúfam, že bude happy. Špecialitou tejto, a niektorých ďalších jaskýň na iných miestach ostrova, je svietiaci strop ako keby bola nad hlavou hviezdna obloha. No nie sú to hviezdy, ale červy, ktoré svetlom lákajú svoju potravu, hmyz, na tenké lepkavé vlákna. Vyzerá to ako strapce visiace zo stropu. Svietiace červy sa pozorujú v úplnej tme z loďky, ktorú ovláda sprievodca. Stojí vpredu a rúčkuje po lanách natiahnutých nad hladinou. Na očiach má nočné videnie. V skupine sme mali aj pomerne veľký ruský zájazd, a samozrejme, drali sa na loďku medzi prvými. Ohradila som sa dôrazným „izviníte“, mám potom ešte jednu prehliadku, ktorú musím stihnúť. Dobre že ma do tej vody nestrčili, ale lakte mám ostré :). Fakt, škoda, že sa nedalo fotiť.

Hneď ako sme prirazili k brehu, vybehla som do ulíc, teda na parkovisko a hybaj do druhej jaskyne, Ruakuri, ktorá je pomenovaná podľa jej objaviteľa. Proste sa mu zabehlo prasa a on objavil jaskyňu. Štýlom štart-cieľ, fyzika na mňa neplatí, som začiatok prehliadky stihla s prehľadom. Sprievodcu našej malej skupinke robil starší pán Smejem Sa Na Vlastných Vtipoch. Ale bol zlatý. Aj nám zaspieval, aby sme počuli, aká skvelá je akustika v jaskyni. Bolo aj zhasínanie svetla, aby sme videli čiernočiernu tmu, ale to je stará klasika. Mne bude rozprávať, veď Slovensko je jaskynná veľmoc. (čo do počtu jaskýň, nie životného štýlu, fakt nerýpem).

        

Presun do Rotorua bol bezproblémový, frajersky s rukou vyloženou na okienku. Keďže som sa rozhodla trochu ušetriť na ubytku, zvolila som tentokrát nocľah v hosteli, štyri baby na izbe. Áno, presne tak, zo zámku do chatrče, aj tak by sa to dalo povedať. Zasa som narazila na miernu jazykovú bariéru, keď som zisťovala, kde zaparkovať. Musela som sa tváriť fakt nechápavo, lebo teta vyšla z recepcie a konkrétne mi ukázala na cestu rukou, ako sa dostanem za budovu. Hneď okolo rohu budovy, moja. Sa to dalo hneď povedať, ta ňe.

                                                                                        Jedno zo smradľavých jazierok

Rotorua je známa geotermálna oblasť a takmer v centre mesta je Kuirau park, kde je niekoľko teplých jazier podozrivej farby a dosť konkrétneho zápachu pokazených vajec. Niektoré bublajú a zo všetkých stúpa para. Tam zle trafiť v stave alkoholového opojenia, veru, to nemôže dobre dopadnúť, a aj keď sú oplotené, poznám pár indivíduí, pre ktorých by to nebola prekážka.

Ďalší park, ktorý stál za večernú prechádzku je Government park, v ktorom sa nachádza krásna budova Maorského múzea. Bohužiaľ, je zavreté, lebo ho poškodilo zemetrasenie. Hmm, možno niekedy inokedy.

Inak, všetko je na Zélande upravené, každé steblo trávy má správnu výšku, každý kvet rastie tam kde treba, žiadne smeti, žiadne špaky, žiadne žuvačky kde kade po chodníkoch. K tým špakom. Celkom to chápem, krabička lacných cigariet stojí 29 NZD, rozumej 17 EUR. Neviem, asi viacej hulia trávu, alebo čo. Na niečom fičať musia. (osobná úvaha, iba virtuálne).

Takže, návrat na izbu. Tri baby boli už uložené v poschodových posteliach a tvárili sa, že chcú spať. Ešte som nemala napísaný blog. Čo teraz? Sedačky na chodbách obsadené, v nočnej košeli sa mi do spoločnej miestnosti nechcelo, obliekať sa tiež nie, zostala už iba jedna možnosť. Veru, záchod. Tak som blog o Acklande zbúchala v onej malej miestnosti. Párkrát síce vyplo svetlo, lebo fotobunka a nechcelo sa mi furt vyskakovať z pohodlného sedadla, ale dala som to. Dúfam, že ste si čítanie užili minimálne tak, ako ja písanie. 🙂