Keď kopneš do vrtule, veľa toho stihneš

Milý čitateľ,

Neviem presne aký je deň v týždni, lebo to fakt teraz nemusím vedieť. Sledujem len dátumy na lístkoch, ktoré som si kúpila na zaujímavé miesta počas mojej krátkej, ale zato intenzívnej cesty po Novom Zélande. Ozaj, som zvedavá, koľko kilometrov som najazdila, ale to je ešte čas zisťovať.

Po odchode z nocľahárne som si to zamierila rovno do Whakarewarewa (to sa mi machruje, keď opisujem názov z fotky), ozajstnej nefalšovanej maorskej dediny. Ozajstný nefalšovaný názov v maorštine je Tewhakarewarewatangaoteopetauaawahiao (som si musela dať fotku na šírku). Aj sme sa s našou sprievodkyňou Sofiou, rodáčkou z dediny (fakt to zasa nebudem vypisovať) chvíľu zabávali na jeho vyslovovaní, ale zasa, odtiaľ potiaľ. Dá sa použiť aj skrátený názov, že Whaka. Toľko rečí okolo toho.

Sofia nám porozprávala veľa detailov o živote Maorov, ako sa v minulosti prispôsobili prírode a naučili sa využívať jej zdroje na prežitie. Whaka je totiž, ako celá oblasť, geotermálna, a úplne prirodzene sú v dedine horúce pramene, jazierka, dymiace diery a hneď za ňou tri gejzíry. Teplo používajú na varenie v zakrytých parných jamách, kde nechajú pripravené jedlo v nádobách a po troch hodinách si ho proste vyzdvihnú uvarené. Veľmi praktické, to by sa mi doma hodilo, samovarná diera.

Teplé pramene využívajú aj na ranné rodinné kúpanie. Keďže voda obsahuje rôzne minerály a prírodné oleje, netreba im žiadne kozmetické telové prípravky a kúpu sa úplne verejne na hoľaka, ani figový list nepoužívajú, divosi 🙂 . A to majú v dedine dva kostoly: jeden anglikánsky a jeden kresťanský. A sú problémy s náboženskou toleranciou? Jasné, že nie. Kto aký kostol navštevuje, závisí od toho kde býva. Veľmi jednoducho: stredom dediny ide ulica, na pravo od ulice sú katolíci, na ľavo sú anglikáni. A hotovo. V strede dediny je ich Wahiao dom, kde sa stretávajú a prežívajú spolu oslavy, dôležité udalosti, svadby a aj pohreby. Veria na matku Zem a otca Nebies a celkovú harmóniu v prírode. A vôbec sa to nebije. Mám pocit, že opäť treba poslať našich niektorých kňazov na misie, aby sa sami spamätali a bludy si z hlavy vyhnali.

A na záver, samozrejme, poďho robiť bordel pre turistov z Česka (autor myšlienky: Stano Štepka), čiže spevy a tance v tradičných odevoch. Boli fantastickí. Aj publikum si zatancovalo maorskú ľudovú, no najlepší bol tanec Haka. Áno, to je ten s dupaním, búchaním sa do hrude (pôvodne to naznačovalo vytrhnutie srdca z protivníkovej hrude za účelom konzumácie), gúľaním očami, vyplazovaním jazyka a pokrikmi. Bojový tanec na zastrašenie nepriateľa a pozdvihnutie bojovného ducha používa aj ragby tím Nového Zélandu. Podľa pani moderátorky ho dnes používajú muži pred vstupom do manželskej postele. Tak teraz neviem, kde je pravda. Keď zoženiem manželskú posteľ, doplním.

Dve hodiny ubehli ako voda a chcela som ešte navštíviť ďalšie termálne miesto, ktoré sa nedalo vynechať. Waimangu vulkanické údolie. Čakala ma prechádzka za krásami bublajúcich jazierok nepredstaviteľných farieb, teplé potôčiky s prekvapujúcou farebnou výzdobou spôsobenou minerálmi vo vode a neskutočne silné slnko. Bolo čosi okolo jednej hodiny a ja, samozrejme, bez klobúka. Že požičiavajú dáždniky som si všimla až v konečnej stanici. Moja smola. Proste, teplo jak vo vyhni. A tu sa mi zasa prihovoril chlapík, celkom sympatický, že ako je teplo. Kokos, čo mu duchaplné na to povieš. Že na Slovensku sneží, poďme tam?! Tak som len nemo prikývla, že hej, je teplo a bolo po konverzácii. Toto fakt nedávam, sústrediť sa na angličtinu, tváriť sa, že sa nepotíš a teda ani nesmrdíš, a ešte byť duchaplná.

Každopádne, po hodine a pol som toho mala dosť, aj slnka aj robiť fotku za každým rohom. Predo mnou bolo ešte jazero Rotomahana, ale vzdala som to, že stačí. Sadla som si na zastávku autobusu, že idem nazad. Kľud, nešibalo mi z tepla. Majú tam autobus, ktorý návštevníkov pozbiera na troch zastávkach, aby zasa nemuseli šliapať tú istú cestu naspäť. A odvezie ich rovno do kaviarne a obchodu, samozrejme. Tak teda čakám, kedy príde bus. Prišiel, nastúpila som a vystúpila som pri jazere. Jéééj, opačný smer. Neva, spravila som fotku čiernych labutí a o pätnásť minút sa zviezla do toho obchodu, kúpila magnetky a hybaj s Kiwi do mestečka Taupo pri rovnomennom jazere veľkom ako Singapur.

Kiwi zvládla cestu bez problémov, ja som bez problémov našla rezervovaný hostel. Šéfa recepcie tam robil Adam, total týpek, neuveriteľný pohoďák od pohľadu s asymetrickým účesom. Krátkym vzadu, dlhým vpredu s prameňmi zastrčenými za ušami. Tomu som rozumela všetko, aby ste vedeli. Upozornil ma, že treba parkovať vo vnútri, že brána sa zatvára aicky a na kľúči od izby je kód na jej otvorenie. Jasné, chápem. Kľúč stále so sebou. Všetko išlo ako malo. A mala som šťastie. Izba s vlastnou kúpeľňou a nakoniec sme na izbe neboli štyri, ale dve. No paráda.

Bol najvyšší čas, aby som sa presunula do prístavu, kde som mala objednanú plavbu po jazere Taupo za maorskými rezbami do skaly, ku ktorým sa dá dostať len po vode. Problém bol môj stále vybitý telefón. Tak rýchlo adaptér, nabíjačka pätnásť minút a hybaj do prístavu. Zobrala som tašku, vybehla z izby a nacúvala s Kiwi k bráne. Bola zavretá. Hľadám kľúč od izby. Kľúča nikde. Vyhádžem tašku, prehľadám štyrikrát, nič. Ok, izba sa bez kľúča nedá z vonku otvoriť, ale veď je tam spolubývajúca. Prídem k izbe, klopem. Nič. Kurnik, pri mojom odchode išla do sprchy a pustila si k tomu hudbu. Divné, ale nekomentujem. Klopem silnejšie. Nič. Mysli moja. Cez okno kľúč nevidím, ale musí tam byť. Cink. Kúpeľňa má okno, klopem a vysvetľujem, že potrebujem kľúč z izby. Pochopenie, poďakovanie, trochu trápny úsmev, beh do auta a jazda do prístavu. Prichádzam tesne predtým, než začnú naloďovať. Tak som to stihla. Pofotli sme skalu, na ktorej je znázornený 14 metrov vysoký maorský boh a na mňa zrazu niekto položil gauč. Strašne som bola unavená. Nasledovala rýchla kúpa večere so sebou a posteľ. Ledva som blog napísala. Pochopte, veď už nemám štyridsať.