Horor po taliansky
POZOR, text obsahuje expresívne výrazy a nie je vhodný pre slabé povahy.
Milý čitateľ,
mal to byť skvelý výlet s mojou maminou do Bologne, Pise a Florencie. Vďaka nepredvídateľným okolnostiam a talianskej pohostinnosti sa zmenil na nočnú moru.
Celé sa to začalo kaziť už na letisku v Bratislave. Lietadlo Raynairu z Bologne pristálo namiesto v Bratislave v Budapešti. Vraj pre silný vietor nad Bratislavou a lebo bola druhá pristávacia dráha zavretá. No fajne, hovorím si, check-in v Bologni do polnoci nestihneme. Hneď volám Mistra Claudia z ubytovania B.T. Schneider B&B, kde sme mali rezervovanú izbu na dva dni, že čo je vo veci. Na počudovanie s tým bol v pohode, vraj nech mu zavolám keď dorazíme, že nás príde ubytovať, nie je problém. See you soon, ešte zahlásil.
Tak sme teda dve hodiny počkali na letisku na druhé lietadlo a dostavili sme sa pred ubytovanie v Bologni o druhej v noci s pocitom, že aj spať by bolo treba. Ani po 15. telefonáte mi Mister Claudio nezdvihol. Takže situácia je nasledovná: stojíme pred ubytovaním, v noci v Bologni, kde som v živote nebola, unavené z krátkeho letu a dlhého čakania, ale človek, ktorý si stiahol platbu za ubytovanie za celý pobyt vopred, sa na nás vysral.
Ešte keď si teraz na to spomeniem, chce sa mi zvracať. Babo raď, čo teraz. Uchýlili sme sa do lobby hotela o ulicu ďalej, ktorý bol vraj plný, ale aspoň sme nestáli na ulici a nabila som si mobil. Obvolala som asi desať hotelov v Bologni, ale všetky mali obsadené. Tak sme zmenili plány a ráno okolo siedmej sme nadobro opustili mesto s plnými hotelmi a vychcanými ubytovateľmi. Išli sme vlakom do Florencie, ktorý meškal dvadsať minút. Mierne zlepšenie, neboli to dve hodiny.
Podarilo sa mi rezervovať izbu vo Florencii, kam sme dorazili asi okolo desiatej doobeda. Porozprávala náš cestovateľský príbeh panej na recepcii a prosím ju, či by sme sa nemohli ubytovať o čosi skôr, než o druhej poobede. Nemohli. Lebo hotel je plný a nebudeme predsa hostí vyhadzovať skôr. Odporučila nám stráviť štyri hodiny v reštaurácii na tej istej ulici, ktorá ale otvárala o siedmej večer. Krava.
V tej chvíli sme už ani nadávať nevládali, tak sme sa vybrali hľadať neďalekú Botanickú záhradu. Našťastie nebola ďaleko a cestou sa mi podarilo iba raz stúpiť do psieho hovna, ktorých bolo po chodníkoch požehnane. Pri Botanickej záhrade sme natrafili na pani, ktorá sa tiež motala pri jej hlavnom vchode, ale ona tam mala ísť pracovať. Keď sa dovalil jej budúci šéf, spýtala sa ho, že ako to je s otvorením záhrady. Vraj to teraz funguje na dobrovoľníkoch, a keď dobrovoľník príde otvoriť, tak je otvorené, a keď nepríde, tak je zavreté. Dnes neprišiel. Tak si naserte.
Ak by sa predsa len niekto rozhodol navštíviť Botanickú záhradu vo Florencii, kašlite na záhradu. Je na tom istom kopci ako Piazzale Michelangelo odkiaľ je prekrásny výhľad na staré mesto, Duomo aj most Ponte Vecchio a ostatné kostoly. Naozaj to stojí a to.
Keď sme sa vracali pred jednou kompletne unavené a zničené k hotelu, natrafili sme za rohom na krásnu reštauráciu, kde sme ochutnali skvelé koláčiky, mäsko s grilovanou zeleninou a kávu. Aspoň niečo pozitívne. Izbu nám za tri a pol hodiny upratali „dočista dočista“ a konečne sme sa po kompletne prebdenej noci a polovici dňa dostali do postele.
Bologna nikdy viac.
Pokračovanie dobrodružstva si prečítaj tu: Kto má väčší dom
