A pyramídy sa vysmiali času
Milý čitateľ,
dlhujem ti posledný príbeh z môjho prvého pobytu v Egypte. Už je to nejaký ten piatok, ale na čase zas až tak nezáleží a v Egypte to platí dvojnásobne. Prebehnime si to celé pekne po poriadku.
Výlet do Káhiry
Nenormálne sa mi nechcelo trepať autobusom deväť hodín do Káhiry, ale kto nevidel jeden zo siedmych divov sveta, ako keby v Egypte ani nebol. Tak som skúšala, že poletím. Za tých pár dní mi krídla nenarástli a ani letenky sa zohnať nedali, tak som teda ráno o jednej nasadla do autobusíku, ktorý ma odviezol do Hurgady k väčšiemu autobusu, z ktorého som potom prestúpila do menšieho autobusu, ktorý zastal pred nejakým hotelom a tam ma vyložili. Ako v hre so škrupinkami, že kde je gulička. Gulička stála v noci o pol tretej ráno na ulici naštvaná ako brigadír a čakala na ďalší autobus, ktorý ju a ďalších účastníkov zájazdu konečne odviezol do Káhiry. Čosi kamsi, po jednej cikpauze netuším kde, sme sa ocitli na predmestí Káhiry. Prvý dojem – béžová. Domy béžové, zem béžová, sem tam smeti. Nie práve výstavná časť hlavného mesta, ale ktoré takú štvrť nemá.
Egyptské múzeum
Pár minút pred ôsmou sme sa disciplinovane s pripravenými rúškami postavili do radu do Egyptského múzea. Mali sme skvelého sprievodcu, ktorý sa nám snažil za hodinu a pol priblížiť skvosty, úžasnú vyspelosť a myslenie v starovekom Egypte. Musím obdivovať entuziazmus sprievodcov, ktorí dokážu o bohatej histórii rozprávať hodiny. Ak by sme ich my dokázali s plnou pozornosťou počúvať. Na obrovské množstvo exponátov a informácií je mesiac málo, ale mohli sme si aspoň z blízka pozrieť slávne sarkofágy a zlatý poklad Tutanchamona, ktorý sa v podstate preslávil len tým, že ho nevykradli.
Ako sa vyrába papyrus
Po polhodine samoštúdia exponátov sme mali zraz pri našom autobuse. Sa ti povie, že pri našom autobuse, ale ktorý to je! Ráno spím, ešte chodím na autopilota v takú hodinu, že osem ráno, a ani mi nenapadlo si ho nejako zvlášť všimnúť. Našťastie sa mi podarilo rozoznať tváre spolucestujúcich, ktorí mali jasno, že kto ich doviezol, takže som sa s úľavou postavila vedľa busu. Dosť času nastupovať. Zrazu sa ku mne priplichtil pán v rokoch, trochu plešinka, ale inak sympaťák, a dal sa do reči. Odkiaľ som, či som vydatá a tak. V zápätí to prišlo: keď sa za neho vydám, že mi dá milión dolárov! Neslušný návrh v priamom prenose. Po miernom zaváhaní, že v akej mene sa bavíme (americké doláre?), som sa na neho usmiala, poďakovala mu, zaželala pekný deň a hybaj do autobusu Fu, toľké pokušenie. Milý čitateľ, ten pán bol náš šofér!
No nič, program výletu pokračoval návštevou papyrusovej fabriky, rozumej, predajne papyrusu s názornou ukážkou, ako sa papyrus vyrábal. Majú to premakané, o to pokoj. A bolo to aj zaujímavé. Biznis som urobila až s naším sprievodcom, ktorý, ako inak, predával strieborné šperky, zaručene hand-made atď. Kartuša s menom napísaným v hieroglyfoch pre neterku bola na svete. Potom konečne nasledovali pyramídy. Bolo ich vidno z diaľnice. Proste pyramídy. Ideš, ako keby medzi Bratislavou a Trnavou a tam za plotom, pyramídy. Len mykneš plecom, že no a, no bože. Čas sa vysmieva všetkému, ale pyramídy sa vysmiali času, hovorí arabské príslovie.
Na Alexovi okolo pyramíd
Našťastie, vďaka korone, nebol pri pyramídach nejaký extra nátresk. Kto chcel, mohol sa ísť poprechádzať po vnútri pyramídy. Nechcela som. Čo ak ozaj konzervujú čas a bola by som tu na stálo 😀 Chcela som vyskúšať jazdu na ťave. Aj som vyskúšala, i keď mi nebolo všetko jedno, keď ťava dvihla zadok a predok bol furt na zemi. Ale našťastie sa Alex, ťaviak, nenechal dlho prosiť, a láskavo vyrovnal chrbát. Teda, nie doslova, biológia nepustí. Je to teda pekná výška. Bežný Pejko sa nechytá. Po chvíli som si trochu navykla na zvláštny pohyb ťavích nôh, ale ozaj som si užila až cestu späť. Kúsok za pyramídami, môj sprievodca Ali vedel presne kde, sa povinne z ťavy zlieza, aby mohol urobiť trápne fotky ako držíš pyramídu za špičku, ako ju tlačíš a ešte neviem aké ďalšie veci nafotil. Robil si svoju robotu, za ktorú chcel odmenu. Z vysokej pozície toho, čo sa vezie na ťave, som namietala, že som už platila. On na to, že som platila za Alexa, ale nie za jeho výkon. Po chvíli doťahovania, dlhých zamyslených pauzách a Aliho zmienke o jeho rodine, som mu vysypala posledné drobáky z peňaženky do dlane. Sorry kámo, mal si povedať, že nie si v cene.
Na nešťastie, vďaka korone, nebol pri pyramídach nejaký extra nátresk a predavači suvenírov sa snažili predať aspoň niečo. Hneď ako som zliezla z Alexa, ku mne priskočil jeden z nich, narval mi nejaký náhrdelník na krk, sošku do jednej ruky a magnetku do druhej ruky, že darčeky. A že teda čo mu ja dám. No, čo vám poviem, vrátila som mu dary a on nahnevaný odišiel. O kúsok ďalej som si fotila pyramídy asi po stodvadsiatyšiestykrát, keď ma obstali takí menší chalani, že či nemám nejaké drobné. No nemám chlapci. Chvíľu vyzeralo, že si nedajú povedať, ale strážnik, ktorý stál neďaleko, len naznačil pohyb smerom k nám a bol pokoj. Veru, tvrdý je život pod pyramídami, to sa nezmenilo.
Posledné zábery sfingy, sfingy s pyramídami a mňa so všetkými, a narvali sme sa do jednej výrobne voňaviek a olejčekov. V momente, keď majiteľ zahlásil, že sa dá platiť kartou, som bola vybavená a darček už mal naozaj každý z rodiny. Cesta do hotela prebehla pomerne rýchlo, keďže som polovicu cesty prespala a pred polnocou som sa s vďakou zvalila do postele. Chvalabohu, že tie pyramídy nebolo treba stavať, iba navštíviť.
—
A pyramídy sa ďalej tíško smejú nám a času 🙂
—
Milý čitateľ, ak chceš o Egypte vedieť viac, vypočuj si vynikajúci podcast Klubu podnikavých žien Odviate životom. Pani Nadia, Češka žijúca v Egypte a sprievodkyňa, nám porozprávala, ktoré pyramídy sú najkrajšie a čo musel faraón dokazovať.
