A kde vlastne je ten Niš?

Milý čitateľ,

bolo treba prevetrať pas a prísť na iné myšlienky, ale zasa neminúť majland. Stačilo vystihnúť zľavnené akciové ceny leteniek do okolia, lebo aj Európu je fajn poznať, a voľba padla na mesto Niš, tuto v neďalekom Srbsku.

Napriek mojim, nie veľmi príjemným, skúsenostiam s Ryanairom, let prebehol bez problémov. Dokonca som prispela aj kúpou lotérie na detičky. A môžem sa zapojiť do hry o auto, no nech sa páči. Posádka bola veľmi sympatická, iba fešní stewardi okolo nás kmitali. A moja balijská taštička presne zodpovedá rozmerom batožiny zadarmo, vrchol blaha, úplná spokojnosť.

Priamo z Bratislavy sme zhruba za hodinku pristali na malom letisku s veľkým názvom Letisko Konštantína Veľkého. Pasová kontrola a hor sa na poznávanie tohto tretieho najväčšieho mesta Srbska. Buď sa zveziete do mesta autobusom za 60 dinárov alebo pôjdete taxíkom asi tak za 5€. Ja som si dohodla v mojom ubytovaní, že pre mňa prídu taxíkom na letisko. A dobre som urobila. Čakala ma tam sympatická žienka a spustila na mňa po slovensky, že ahoj, ako sa máš. Skoro som odpadla. Valeria je pôvodom z Bulharska, ale učí na univerzite v Srbsku. Na Slovensku má niekoľko priateľov a tak sa naučila po slovensky. Aké milé.

Cestou sme sa zastavili ešte v zmenárni, menjačnici, ktorých tu je v celom meste požehnane. Tak sa to robí, za 10 sekúnd bolo zo stovky desaťtisíc. Síce dinárov, ale bolo. S taxikárom sa Valeria rozprávala po srbsky, niektoré slovíčka sa dali rozumieť, ale nie veľa. A tu vysvitlo, že aj taxikárova žena má pôvod na Slovensku. Svet je malý.

V piatok dosť pršalo, a ochladilo sa, ale to mi nezabránilo navštíviť vraj jednu z najlepších reštaurácií v meste, Nišlijska Mexana. Bola hneď za druhým rohom od ubytka. Tak som natiahla kapucňu na hlavu a hor sa do ulíc. A veru neoľutovala som. Dala som som si čufte u sosu a k tomu šopský šalát. Úplne fajne jedlo a strašne veľká porcia. Zapila som to miestnym Lavom (pivečko) a bola som schopná akurát sa tak odgúľať naspäť na izbu. Poloha ležmo bola vysoko žiadaná. Chvalabohu, že som si k tomu neobjednala aj polievku, do vrecka na bunde by som ju musela vyliať. Netuším ako stíhajú také porcie tie srbské ženy jesť a tak skvelo vyzerať. Lebo baby sú tu fakt pekné. A jasné, že aj muži by stáli za hriech. Veru, to miešanie sa s cudzincami sa pekne odrazilo v genofonde.

Totiž, Niš sa hrdí bohatou históriou od doby železnej, cez rímsku éru, tureckú nadvládu až do dnešných čias. Toť, rímsky cisár Konštatnín Veľký sa tu narodil, čo veľké veci vo svojej dobe vykonal. V Mediane sú vykopávky z rímskych čias prístupné verejnosti, ale teraz bola zatvorená. Nabudúce pôjdem kuknúť. A potom prišli Slovania a chvíľu tu vládli Bulhari a potom sa tu na dlhší čas usadili Turci. V tom čase bola postavená Pevnosť, ktorá je doteraz dominantou a symbolom mesta. Rozprestiera sa na 22 hektároch a priemerne tri metre hrubé múry stále stoja. Dnes sa využíva ako park s niekoľkými kaviarničkami a v lete sa tu poriada jazzový festival. Počas mojej návštevy fúkal nepríjemný studený vietor, takže posedenie pri klasickej srbskej káve, rozumej ako náš klasický zalievaný turek, si nechám na inokedy.

Ale nejako som sa odchýlila od chronologického deja, vrátim sa k tomu, čo a ako sa udialo. Takže, vrátila som sa na izbu a išla spať. 🙂 Ako pokračovalo moje nišovské dobrodružstvo, až v ďalšom blogu.