Denpasarské záhady

Milý čitateľ,

prihováram sa ti tradične z východného Bali a nostalgicky spomínam na predošlé dni strávené v Denpasare, hlavnom meste Bali. Pootvorím trošku geografické okienko a pripomeniem, že Bali je súčasťou Indonézie a jej hlavné mesto je Jakarta. Len aby sa nezabudlo.

Po prílete som zložila kosti v kongresovom hoteli Mahayaja. Na recepcii ma už čakal ujo, dal mi kľúče od izby a pomohol mi s kufrom. Zapotil sa trochu, lebo kufor vážil hádam 17 kíl a cez tie schody sa fakt blbo niesol. Každopádne, izba na pohľad príjemná, s tučným malým televízorom a kúpeľňou stála za tých pár sto rupií. Na raňajky som vyfasovala kupónik, asi bude nátresk ráno.

Po prebdenej noci, lebo veď jet lack, som prišla na raňajky tesne pred desiatou s očakávaním v očiach, čo dobré ochutnám. Reštaurácia bola prázdna, asi už všetci raňajkovali. Priniesli mi Nasi goreng, národné jedlo, ryža so zeleninou a volským okom, káva a voda k tomu. Iný kraj, iný mrav, ryža na raňajky, ale prečo nie.

Po raňajkách sa pýtam na bazén, zobrazený na bookingu.com ako vybavenie hotela. Dostala som ďalší kupónik k bazénu s inštrukciou, že bazén je za hotelom. Reku, vybehnem hneď omrknúť terén. Jak hľadám, tak hľadám, bazén nie a nie nájsť. Za hotelom som našla iba rodinné domy. Záhada. Kupón stále mám 🙂

Raňajkové déjà vu

Na druhý deň ráno si nedostatok spánku vybral svoju daň a prepočula som budík o deviatej.  Zrazu som sa prebudila a kukla na mobil. 9:59. Nahádzala som na seba veci a utekala o dušu spasenú na raňajky. Dobehnem a pýtam sa, či ešte stihnem jesť. Teta na mňa pozrela so zdvihnutým obočím, teraz o jedenástej? Kua, prestavil sa mi čas na mobile o hodinu dozadu.  Nezbedník jeden, letný čas sa mu páči viac.

Našťastie sa tetuška nado mnou zľutovala a dala mi kávičku a prekvapenie dňa, opäť obľúbené Nasi goreng. Opakovanie matka múdrosti, zjedla som to s vďačnosťou.

Podvečer ma začal kváriť hlad, reku, skočím do reštaurácie, objednám si niečo dobré z jedálneho lístka. Teta mi veľkoryso ponúkla bohaté menu na výber Nasi Goreng alebo Mie Goreng (rezance s takou istou zeleninou a vajcom). Viete čo, Nasi goreng som ešte nemala, to si dám, hovorím jej a v duchu sa rehocem o sto šesť.

Nebudem sa opakovať, aj posledný deň som na raňajky mala, hádaj čo milý čitateľ . No predsa neokukaný tradičný Nasi goreng môj každodenný. Ako takto môže fungovať reštaurácia je pre mňa záhada.

Žijú tu s nami

Po skvelom kulinárskom zážitku som sa presunula na izbu. Zrazu čosi kamsi, oproti mne beží po chodbe čierno-čierny potkan. Zvýskla som tak, že ma hádam až v Ulámbátare počuli a preventívne som sa schovala za roh. Potkan vyľakaný decibelmi sa tak rýchlo ponáhľal skryť pod stôl, že si až hlavu o stenu otrieskal, a ja som utekala opačným smerom zamknúť sa do izby. V ten večer som z nej už nevyliezla.

Aby toho zverstva nebolo málo, nasťahovali sa mi do izby komáre. Veľa komárov. Pripadala som si ako na strelnici. Chvalabohu, že som nemala so sebou guľomet. Izba by bola ako rešeto.

Keď sme pri návštevách štvornohých kamošov, ďalší sivý potkaník ma prišiel pozdraviť na schody do reštaurácie nasledujúce ráno. Opäť som vydala zvukové varovanie vo vysokom cé. Chudák, rovno sa pokakal. Zostali po ňom iba bobky. Záhada, že som sa nejakou pliagou nenakazila. Teda, aspoň dúfam.

Taxi madam taxi

V rámci buď fit som sa vybrala do obchodu, lebo aj vodu treba piť. Po ceste som míňala asi desať vodičov strategicky rozmiestnených popri chodníku, ktorí sa ma postupne všetci spýtali, či nechcem taxi. Evidentne dúfali, že si to predsa len po každom ďalšom kroku na denspasarskej horúčave rozmyslím a taxi si vezmem. Niektorí bolo konkrétnejší, pýtali sa ma na cieľ mojej cesty. Na to mám pripravenú odpoveď: je predo mnou.

Cestou z obchodu som v bočnej uličke objavila pár stánkov s oblečením. V prvom stánku bola veľmi milá pani, ovládala umenie predaja a keďže nevedela po anglicky, cenu mi ukázala na mobile. Tľapli sme si, tunika zmenila majiteľku. Vo vedľajšom stánku sa ujo  na mobile hral, čosi mi zamrmlal a mne sa nechcelo v tých stohoch oblečenia hrabať.  Žiadny biznis.

Jeho susedka, veľmi staručká pani, mi vo svojom stánočku začala ukazovať rôzne šaty a tričká. Hovorím jej, že si prezerám tovar, ale nerozumela. Ani ťuk. Ale jedny šaty sa mi tam predsa zapáčili. Vyťahujem ich a pýtam sa, koľko stoja. Ona nič, berie mi ich a vracia do regálu. Zasa opakujem, že koľko stoja, vyťahujem mobil, že nech mi cenu napíše. Ani obraz ani zvuk. Hovorím si, moja, takto ty veru mercedes nekúpiš. Doteraz mi je záhadou akú predajnú techniku na mňa použila.

Po niekoľkých dňoch som opustila denpasarské ovzdušie a navštívila som môj obľúbený Ubud. Ale o tom až nabudúce.