Zážitky z Tanzánie, časť 1 • Cestovná agentúra&cestovateľský denník

Milý čitateľ,

v Dunaji pretieklo veľa vody, ale práve dnes nastala tá slávnostná chvíľa, kedy dávam dokopy moje staré fúzaté blogy z Afriky sem, na moju vynovené webku, aby boli všetky cestovateľské zážitky pokope. Zachovala som kompletný text a mienim pokračovať v písaní afrických zážitkov, ktoré mi utkveli v pamäti. Totiž, prvýkrát som cestovala do Afriky v roku 2006.

(Uverejnené v roku 2013) Už je to viac než sedem rokov, čo sme navštívili nádhernú a pre nás úplne nepoznanú krajinu kdesi v Afrike. Ani som si neuvedomila, ako rýchlo čas beží, koľko vecí sa stalo od nášho návratu z čierneho kontinentu, preto je najvyšší čas zaznamenať, čo sme v Tanzánii počas dvoch týždňov zažili.

Ako to celé začalo

Nápad ísť do Afriky vznikol veľmi spontánne počas rozlúčkového obeda s priateľmi po akcii „Čekání na Ježiška“. Aj napriek tejto podozrivej okolnosti sme o pol roka vyrazili na dovolenku do Afriky. Ešte večer pred odchodom som tomu celkom neverila, ale bolo to tak.

pred odletom — Pred odletom, dátum ako dôkaz

Letisko International Kilimanjaro Aiport pripomína našincovi bratislavské letisko zo šesťdesiatych rokov (nemôžem to vedieť presne, ale asi tak si ho predstavujem) menšia hala, dve okienka s úradníkmi a osobitné okienko na udelenie víz. Za 50 dolárov boli naše. Bez problémov. Za stenou s veľkým oknami z plexiskla na nás čakalo ďalšie prekvapenie – polkruh čakajúcich černochov s tabuľkami mien alebo hotelov. Ako pozeráme, tak pozeráme, naše mená nevidíme. Našťastie sme si spomenuli na meno hotela, kde sme boli ubytovaní. Po krátkom rozhovore s mladíkom držiacim tabuľu sme usúdili, že asi čaká na nás. Na všetky moje otázky rázne odpovedal „yes“, no najskôr vedel iba to, koľko kusov ľudí musí z letiska odviesť do hotela. Po skompletizovaní posádky sme sa presunuli na parkovisko, kde sme veľmi rýchlo zistili, že biznis, či inak povedané, poskytovanie služieb, tu prekypuje vo veľkom štýle. Uznajte, dolár za desať metrov odnesenej batožiny dá vcelku slušnú hodinovú mzdu.

Čierno-čierna tma

Prvé dojmy z Afriky boli naozaj zaujímavé. Pricestovali sme o jednej po polnoci miestneho času, takže nočnú jazdu autom sme si naozaj vychutnali. Letisko je asi v polovici cesty medzi Arushou a Moshi. Smerovali sme do Moshi, kde sme sa na druhý deň mali stretnúť s priateľmi, ktorí si to vyšliapali na Kili. Predstavte si džíp, rútiaci sa asi štyridsiatkou po úzkej asfaltke kdesi do tmy. Vpravo tma, vľavo tma. Žiadne pouličné osvetlenie, žiadne svetlá dediny či mesta na okolí, len tma. Neskôr sme popri ceste do Moshi postrehli nejaké obchody, či domy, no rozhodne nás to neukľudnilo. Pred niektorými domami svietili neóny namiesto kandelábrov, ba dokonca v tej čierno-čiernej tme sa nejaký nešťastník snažil zvárať! Netuším, čo v tej tme videl. Jedinými ľuďmi, ktorých sme cestou stretli, boli policajné stanovištia označené červeným svetlom a so zátarasmi. Nie veľmi príjemná zastávka pre cudzinca.

Po hodinke sme dorazili do Moshi, no z ničoho nič sa asfaltová cesta stratila. Odbočili sme z hlavnej cesty do bočných uličiek na prašnú a výmoľmi posiatu cestu. Zastali sme pred bránou bez vonkajšej kľučky vo vysokom murovanom múre s rozbitými fľaškami na vrchu – boli sme na mieste.

Hotel bol kompletne obkolesený týmto asi štvormetrovým vysokým múrom, mal krásnu vnútornú záhradu s posedením a otvorenou jedálňou. No najväčším prekvapením bolo, že sme tam stretli našich priateľov, ktorí zliezli z Kilimanjara o deň skôr. Prvá noc v Afrike bola dlhá a veselá a skončila až nad ránom. Gény sú gény!

Mestečko Moshi

Na druhý deň sme si už vo štvorici navštívili centrum mestečka Moshi. Moshi je základňou, odkiaľ štartujú skupinky turistov na Kilimanjaro. Cestou do centra nás pozdravil snáď každý, kto nás stretol, od detí až po muža na bicykli. „Džambo“ sme povedali hádam stokrát. Mladí chalani sa snažili nadviazať s nami priateľský rozhovor a hneď samozrejme chceli robiť biznis so zaručene ručne vyrábanými suvenírmi z ebenového dreva…jo a ja som blondína od prírody 🙂

S biznisom máme ešte jeden super zážitok. Chceli sme kúpiť pohľadnice s Kilimanjarom a s nejakými zvieratkami, no nedarilo sa nám nájsť žiadneho obchodníka. Zrazu sa objavil malý biznisman, asi osemročný černoško, že on nám také pohľadnice zoženie a prinesie nám ich do reštaurácie. A fakticky priniesol, no zapýtal si za ne takú sumu, že by sme si za ňu mohli dať obed ešte dvakrát. Príliš drahý na Slováka.

V uliciach

Zaujímavá bola aj návšteva miestnej pobočky banky. Pred bankou stáli traja, po zuby ozbrojení muži so samopalmi. Na naše počudovanie bola v banke na stene zavesená televízia s pusteným futbalovým zápasom. Netuším, či to bolo pre dvoch zamestnancov banky, či pre troch klientov, ktorí čakali pri okienku. Vymenili sme si doláre za miestne tanzánijské šilingy, čo bola operácia trvajúca minimálne pol hodiny. Možno preto tá telka, aby sa klient nenudil. V Afrike sa nie je kam ponáhľať, tu čas plynie naozaj inak.

Na uliciach sme sa stretali s postávajúcimi, či posedávajúcimi mužskými obyvateľmi mesta, krajčírmi so šijacími strojmi na ulici a vyloženými látkami, opravármi bicyklov, no najkrajšia bola stopercentne ručná umývačka áut – stačilo vedro s vodou a dve zdravé ruky. Rozladene sme zistili, že alkohol sa dá kúpiť iba v licencovaných obchodoch a vo väčšine reštaurácií, s potešením sme zistili, že v Moshi je niekoľko internetových kaviarní a neprekvapilo nás, že najlepšie vyzerajúcou budovou v meste je mešita. Samozrejme, na hlavnej ceste okrem nej stojí aj hinduistický chrám a kostol.

Arusha

Tretí deň sme sa presunuli do Arushe, administratívneho strediska oblasti. Navštívili sme miestnu čínsku reštauráciu, kde sme sa cítili takmer ako doma – čašníčka bola asi na školení u niektorých slovenských čašníkov. Pri platení nám predložia účet, ktorý celkom nekorešpondoval s tým, čo sme zjedli. Po chvíle pátrania sme zistili, že niektoré jedlá boli naúčtované v inej cene ako v jedálnom lístku. Ohradili sme sa, no nič sa nedialo, potom nám čašníčka priniesla iný jedálny lístok s prepísanými cenami. Po ďalšom vyjednávaní a ďalšej desaťminútovej pauze sme sa dozvedeli, že ceny takto určil šéf a že nám na začiatku priniesla nesprávny lístok. A zasa desať minút nič. Potom sme sa chceli porozprávať so šéfom, ktorý ale samozrejme aktuálne nebol k dispozícii, že ho máme počkať. Tak sme čakali ďalších desať minút. Zrazu sa objavil šéf, uznal našu reklamáciu, takmer po hodine čakania sme zaplatili a odišli. Samozrejme, ani raz nepadlo slovko „sorry“, koniec koncov sme na to zvyknutí z domu. Stačilo by na to, aby sme na celú vec zabudli. Pani Černá by z nás mala radosť :-).

Príprava na Ngorongoro

Večer po zotmení sme si zabehli nakúpiť drobnosti a nejaké to pitie na cestu, nakoľko sme na druhý deň odchádzali na safari do Ngorongoro. Pri hoteli sme našli malý obchodík s potravinami, tak sme kúpili šesť fľašové balenie minerálky a pár drobností. Veľmi ochotná pokladníčka nám ponúkla služby svojho kolegu, ktorý postával pred obchodom, že nám tie minerálky odnesie. Jasná vec, nie je problém, kým som zaplatila, vyšiel s nimi von. Za okamih vyjdem za ním, no nikde ho neviem nájsť. Kamoši tam stáli, postávali tam aj nejakí iní muži, no kde je ten chlap s minerálkami! Vrátim sa do obchodu a pýtam sa pokladníčky, kam išiel jej kolega. Zrazu počujem strašný smiech kamošov, ktorí „objavili“ chlapíka s minerálkami stáť v tme pri obchode. Tomu sa hovorí mimikri!

Cesta do Ngorongoro začala v skorých ranných hodinách a my sme sa tešili na naše prvé safari. Ktoré zviera uvidíme ako prvé?