Spomienky na Sydney • Cestovná agentúra&cestovateľský denník

Milý čitateľ,

je takmer neuveriteľné, že iba pred mesiacom a pol som sa prechádzala po opačnej strane sveta bez rúška, bez rukavíc, bez obmedzení a bez starosti o to, či aj zajtra budem fit, rovnako ako dnes alebo sa zobudím s bolesťou hrdla, či iným príznakom choroby spôsobenej vírusom z komunistickej Číny. O to viac sa teším, že som sa nedala odradiť a uskutočnila som krátky výlet k protinožcom. Bol to asi na dlhší čas posledný výlet, aj keď verím, že nie je všetkým cestovateľským dňom koniec.

Sydney ma privítalo pomerne chladne. Po slnečnom a srdečnom Novom Zélande, kde vám v obchode zaželajú nie pekný, ale nádherný deň, v Sydney pršalo a bolo zamračené. Pár hodín pred mojím príletom sa stala v tuneli neďaleko letiska brutálna smrteľná autonehoda, čo zdržalo dopravu a aj môj transfer do hotela. Ale dočkala som sa a zhruba po pol hodine jazdy som sa uvelebila v izbe hotela Song.

Starší hotel, ale stále použiteľný, neďaleko centra mesta by bol rozhodne prívetivejší, keby sa posuvné dvere na veľkú terasu dali otvoriť. Na dverách bol nápis v zmysle „Dvere na terasu sú blokované pre tvoju bezpečnosť, lebo možno si idiot a možno by si skočil zo šiesteho poschodia. “ Ok, díky za toľkú starostlivosť. Inak, Sydney je mesto zákazov. Všade sú vyvesené tabule: zákaz fajčiť, zákaz piť alkohol, zákaz chodiť vo fontáne, zákaz skejtovať sa v parku, odporúčanie nechodiť po parku počas prudkého dažďa a vetra. Nefajčí sa v baroch ani pred barmi. Keď zákazník poruší zákon, pokutu dostane aj on, aj bar, či reštaurácia pred ktorou fajčí. Určite by som našla ďalšie zákazy, keby som ich hľadala. Mala som ale iné plány.

Potrebovala som si konečne vyprať veci inak než v rukách. Práčovňa bola oproti mojej izbe, ale pračka bola na mince. Mala som iba bankovky a pár drobákov, lebo mi na letisku nefungovali karty v bankomate a v zmenárni som zmenila iba časť eurovej rezervy. Chlapík na recepcii mi naveľa naveľa zmenil tých šesť dolárov, aby som mohla zapnúť pračku. Kúpila som prášok, zapla program a celá spokojná sama so sebou som vegetila pri telke. Po hodinke som zašla pre vypraté oblečenie. Otvorím pračku a čo nevidím. Všetko bolo pokryté malými útržkami papierovej vreckovky, ktorú som asi nechala vo vrecku nohavíc. Skoro ma porazilo, ale dychové cvičenie nádych na štyri, výdych na osem ma vrátilo do zenovej rovnováhy. No nič. Tak to vysuším a vyprášim. Vaša škoda, že sa nedá otvoriť balkón.

Dážď neustával ani na druhý deň. To ma ale neodradilo od prechádzky po meste a návštevy niekoľkých zaujímavých atrakcií. Po ceste do prístavu som objavila pár starých pekných budov, radnicu a katedrálu, inak je všetko postavené v divnom architektonickom slohu, ktorý mi pripomínal budovy v Johanesburgu. Zato mrakodrapy okolo prístavu Darling sú naozaj impozantné a tvoria monumentálnu panorámu mesta. V prístave je množstvo všelijakých reštaurácií a kaviarní a najmä podvečer je tam veľmi rušno.

Moje kroky smerovali do akvária Sea Life. Je naozaj veľmi pekne urobené a je veľké. Majú tam krásne akváriá s morskými rybičkami, koralmi, sladkovodnými rybami, pavilón tučniakov, a samozrejme nechýbal ani fantasticky obrovský podmorský tunel so žralokmi a rajami. Dokonca tam mali sekciu s virtuálnou realitou. Dala som si pätnásť minút v podmorskom svete. Úžasné. Vyšantila som sa ako malé decko a poďho na ďalšiu atrakciu, plavbu po zálive. Spoločnosť mi robili štyri staršie dámy na dovolenke. Stále pršalo. Viac pasažierov neprišlo, tak sme mali celú loď pre seba.

Nemo z akvária Sea Life. Inak, zubár z Hľadá sa Nemo má ordináciu v Sydney, vedeli ste?

Bolo zábavné počúvať historky dám, ktoré mi robili spoločnosť a tak plavba rýchlo ubiehala. Staral sa o nás jeden vysoký, vychrtlý chalan, čašník, námorník a sprievodca v jednom. Až na to, že pokec o tom, čo vidíme na brehu, čítal z mobilu. Viem to, lebo som to zazrela, keď som sa naklonila zo sedačky a pozrela hore na mostík, kde stál. Ale dal mi pivo a čipsy zadarmo, takže mu je odpustené.

Samozrejme, že sme sa plavili aj okolo preslávenej Opery a Harbour bridge. Bohužiaľ, nemám tieto dve dominanty mesta na jednom zábere, keďže sa mi vybili obidva telefóny a nebolo ich na lodi kde nabiť. Ozaj, viete, že telefóny Huaiwei v Austrálii nefungujú? Ešte že som so sebou mala náhradný Moto, inak by som bola bez kontaktu so svetom.

Budova Opery je ozaj skvost, veľmi odvážna a veľkolepá. S výstavbou boli problémy a sprievodca hovoril, že dánsky architekt, ktorý ju navrhol a spočiatku viedol aj stavebné práce, ju ani nedokončil a ani neprišiel na jej otvorenie. Proste, sa dohádali pri stavbe ako psy. Vraj. Na Wikipédii to nie, tak neviem odkiaľ to ten chalanisko mal. Ale veríme.

Po hodinovej plavbe som sa ešte prešla mestom, zháňala som známky na pohľadnice, ale pošta už bola zatvorená, v malých obchodoch so suvenírmi ich nepredávali, tak som to nechala na balijskú poštu. Dala som si mini-pidi porciu králičieho ragú v hotelovej reštike za cca 20 eur, lebo šéfkuchár bol na rozumy až v Anglicku, a spokojná s celým dňom som sa utiahla do izby. Tichý šum neustávajúceho dažďa za neotvoriteľnými balkónovými dverami na ukolísal do sladkého spánku.

Ďalší deň začal vcelku zaujímavo. Zasa pršalo. Takže po raňajkách, ktoré boli trápne chudobné na trojhviezdičkový hotel, som sa vrátila do izby a venovala som sa radšej práci. Počítač síce štrajkoval, ale nakoniec po hodinovom prehováraní naskočil. Pripravovala som sa na skorý odchod z hotela, lebo som na druhý deň už o šiestej ráno mala transfer na letisko.

Chcela som, aby mi pripravili nejaký raňajkový balíček so sebou, keďže som mala raňajky v cene. Chalan na recepcii bol ľúbezný. Vraj raňajky sa podávajú od siedmej, že vtedy sa môžem prísť naraňajkovať. Hovorím, že odchádzam o šiestej, to nie je možné. Vysvetľujem mu, že by som potrebovala nejaké jedlo so sebou, keďže to mám zaplatené. On, že to nejde, lebo raňajky sú od siedmej. Tak sa ho pýtam, že či to je môj problém, že som zaplatila raňajky, ale oni nie sú schopní mi ich zabezpečiť, keďže odchádzam skôr. A on, že áno.

No čo dodať, kde je vôľa, tam je cesta, inak to je stratený čas baviť sa s debilom. Naklusala som do reštaurácie a vysvetľujem čašníkovi, čo je vo veci, či sa s tým nedá niečo robiť. On, že či mám na izbe chladničku. Mala som. Dal mi veľkú krabicu ovocného šalátu s plastovým príborom. Aspoň niečo, aj keď nechápem, že nepoznajú štandardný lepák s Májkou.

Lietadlo odletelo načas. Žiadne meranie teploty, žiadne rúška, žiadne špeciálne procedúry sa na letisku nekonali. Štandardná kontrola batožiny, pasová kontrola a dovi, dopo. Nech sa starajú v cieľovej destinácii, rozumej na Bali.