Kto má väčší dom

Milý čitateľ,

aj keď nás Taliansko veľmi priateľsky neprivítalo, nenechali sme si pokaziť ďalší deň a vybrali sme sa na prehliadku centra mesta. Bývali sme neďaleko pri rieke, takže sme to nemali ďaleko. Po ceste sme si všímali, na čom Taliani jazdia. Majú veľmi radi tieto malé čudá, ale ani sa nečudujem, lebo parkujú všade, aj na prechode, ak nie je iné miesto.

Mamine sa najviac páčili úzke uličky, niektoré široké len tak, aby motorka prešla. Staré mesto má rozhodne svoje čaro. V kontraste k uličkám nás ohromilo obrovské námestie Pitti, kde sa nachádza rovnomenný palác rodiny Medici. Iróniou je, že palác Pitti začal pôvodne stavať bankár Pitti, ktorý požadoval, aby mal väčšie okná, než palác Ricarda Medici. No rodina Pitti zbankrotovala a palác kúpila rodina Medici, ktorá z neho počas storočí spravila svoju reprezentatívnu rezidenciu. Výzdoba a veľkosť stavby vyráža dych. Po takmer troch hodinách prehliadky nás boleli nohy a krky z toho obzerania sa po stenách a stropoch. Za obrovským palácom sa rozprestierajú záhrady Boboti. Rozhodne je každému jasné, s kým má tú česť.

Presýtené krásou a veľkoleposťou paláca sme sa vybrali pozrieť most Vecchio, čo v preklade znamená Starý most. Kedysi to bol most mäsiarov, dnes na ňom nájdete iba zlatnícke obchody. A veľa turistov. Tým sú samozrejme prispôsobené aj ceny. A nielen zlata, ale aj obyčajnej zmrzliny. Pri moste Vecchio sme si v bistre, pasticcerii, dali kávu, kapučíno, malý koláčik a zmrzlinu. Po chvíli sme sa zdvihli a išla som zaplatiť. Počas toho, ako sa pokladník rozprával s niekým cez ulicu a nenormálne hučal, som mu podala dvadsať eurovku a čakala som, že mi vydá. Bože, aká naivita. Ešte čakal na dve eurá! Na účte svietilo osem eur za zmrzlinu, za čo, po pravde, ani nestála.

Náladu nám zdvihlo jedlo v našej obľúbenej Bottegga di Pasticceria a aj čašníci, ktorí nás zdravili ako štamgastky. Občerstvili sme sa výborným jedlom, vínom a miniatúrnymi koláčikmi. Radosť ochutnať.

Po neskorom obede sme sa presunuli na predmestie do nášho pôvodne rezervovaného ubytovania na súkromí. Keďže sme zrušili pobyt v Bologni, museli sme prehodnotiť naše plány, zrušiť rezerváciu auta a riešiť presuny taxíkmi, autobusmi a vlakmi.

Vedeli ste, že lístok na autobus sa kupuje u vodiča, ale môže sa stať, že vodič lístky poobede už nemá, lebo ich všetky vypredal a lístok si musíte kúpiť v stánku alebo v obchode. Ktorý obchod ich predáva sa musíte opýtať. V autobuse nemáte žiadnu info, kde sa akurát nachádzate, ani názvy zastávok, proste máte smolu, keď neviete presne, kde vystúpiť. Proste Taliani.

Ale zasa, predmestie malo svoje čaro, dve pizze a džbánik vína stáli dvadsať eur, bol tam kľud a do mesta na skok. Tým autobusom 🙂

• 

• 

Prvá časť talianskeho príbehu je tu: Horor po taliansky